Výkriky bez ozveny - naše reakcie

Dramatické dielo Výkriky bez ozveny je naozaj skvelo premyslené, vystihuje charakter postáv a zároveň vzbudzuje emócie. Dej je napínavý, až búrlivý a vzbudzuje zvláštne pocity.  Scény sú dobre usporiadané, vytvárajú zaujímavý dej a keď sa pridá k tomu aj hudba, naozaj vyvolávajú napätie. Postavy diela sa správajú skutočne umelecky, navzájom sa dopĺňajú a svojim správaním akoby naozaj vytvárali výkriky, ktoré sa zdajú byť bez ozveny. Názov diela charakterizujú tiež aj pocity a strach, ktoré sú v diele prítomný a stupňujú sa.  Zároveň láska a priateľstvo prítomné v diele vyrovnávajú napätie a búrlivosť. Páči sa mi ako sa zobrazuje aj morálka ľudstva, kladné a záporné vlastnosti postáv a tiež aj názory postáv  na spoločenské situácie. Dej je sprevádzaný tancom a spevom, ktoré oživujú celé dielo a vytvárajú nezabudnuteľný zážitok.

Monika Kudlová

Dielo Výkriky bez ozveny, ktoré napísal Milo Urban, sme mali možnosť vidieť v podaní inscenácie pod vedením režiséra Mareka Ťapáka. Dielo nám ponúka pohľad na život dedinských ľudí minulého storočia. Zachytáva intrigy, osudy mladých, ukazuje nám spoločnosť takú aká bývala, spolu s morálkou a konzervatívnym postojom vtedajších ľudí.

Hra aj samotné dielo sú vlastne súbory poviedok, ktoré nám ponúkajú pohľady na život rozdielnych postáv. Na jeden strane je tu kontroverzný farár Potocký, u ktorého slúžia manželia Metesovci. Hlavná problematika diela sa týka aj ich dcéry Kristky, ktorú nútia do sobáša s Paľom (farárovým synovcom). Kristka je ale zaľúbená do Adama Zárubu. Adamov otec má spory s Tropekom, Zuzkiným otcom. Adam a Zuzka sa po Kristkiných zásnubách stanú milencami ale Adam sa nakoniec o Zuzku a jej nenarodené dieťa odmietne postarať. Tých sa vraciame späť k farárovi, ktorý nebude chcieť dať Zuzke posledné pomazanie potom, čo sa pokúsi potratiť a následkom toho umiera. V neposlednom rade je tu ešte Štefan, sirota, ktorý sa po smrti matky potuluje po dedine sám. Ako môžeme vidieť v tomto krátkom zhrnutí, osudy postáv sú navzájom prepojené.

Podľa môjho názoru, bolo dielo spracované perfektne. Síce som nečítala originál od spisovateľa, ale dovolím si tvrdiť, že herecké výkony boli bezchybné. Každý z hercov zo seba dostal maximum, aby nám, divákom priniesli pôžitok zo slovenskej literatúry. Čo sa týka scény, nemám čo dodať. Fotografie a hudba v pozadí, navnadili atmosféru, akoby sa divadlo naozaj odohrávalo na dedine. A myslím, že pridanie folklórnej hudby a tanca, bolo skutočne kreatívne oživením, vzhľadom na to, že dielo má tragický nádych.

Som si istá, že spracovanie zanechalo dojem v každom divákovi, ktorý mal tú česť sedieť v hľadisku. Ukázalo nám problematiky vtedajšej spoločnosti, ale tie isté problémy trápia aj súčasnosť. Predpojatosť, chamtivosť a peniaze- s tým všetkých sa stretávame, ako aj my študenti, tak aj staršia generácia. Tým chcem povedať, že aj keď je dej zasadený do minulosti, je v ňom určitý vplyv na prítomnosť.

Ale musím podotknúť, že záporným faktom pre mňa, bol záver diela. Skončilo to moc rýchlo, akoby mávnutím čarovného prútika sa všetko vyriešilo. Trochu ma sklamalo aj to, že ďalšie osudy postáv zostali skryté. Po vystúpení som si kládla otázky typu “Čo sa ďalej stane s Adamom?”, “Naozaj sa Paľo zmenil a budú s Kristkou šťastný?” alebo “Poučil sa farár zo svojich chýb?”. Koniec bol príliš tajomný a zamotaný, ale mohla som to očakávať. Celé dielo malo tajomný nádych a to bolo na tom všetko to prekrásne. Ako aj iní slovenskí autori, tak isto aj Milo Urban zakončil svoje dielo nečakaným koncom. A hercom sa to podarilo zachytiť.

Zachytili tú krásu slovenskej literatúry.

Monika Zelinová