Dramatické
dielo Výkriky bez ozveny je naozaj skvelo premyslené, vystihuje charakter
postáv a zároveň vzbudzuje emócie. Dej je napínavý, až búrlivý
a vzbudzuje zvláštne pocity. Scény
sú dobre usporiadané, vytvárajú zaujímavý dej a keď sa pridá k tomu
aj hudba, naozaj vyvolávajú napätie. Postavy diela sa správajú skutočne
umelecky, navzájom sa dopĺňajú a svojim správaním akoby naozaj vytvárali
výkriky, ktoré sa zdajú byť bez ozveny. Názov diela charakterizujú tiež aj
pocity a strach, ktoré sú v diele prítomný a stupňujú sa. Zároveň láska a priateľstvo prítomné
v diele vyrovnávajú napätie a búrlivosť. Páči sa mi ako sa zobrazuje
aj morálka ľudstva, kladné a záporné vlastnosti postáv a tiež aj
názory postáv na spoločenské situácie.
Dej je sprevádzaný tancom a spevom, ktoré oživujú celé dielo
a vytvárajú nezabudnuteľný zážitok.
Monika
Kudlová
Dielo
Výkriky bez ozveny, ktoré napísal Milo Urban, sme mali možnosť vidieť v podaní
inscenácie pod vedením režiséra Mareka Ťapáka. Dielo nám ponúka pohľad na život
dedinských ľudí minulého storočia. Zachytáva intrigy, osudy mladých, ukazuje
nám spoločnosť takú aká bývala, spolu s morálkou a konzervatívnym postojom
vtedajších ľudí.
Hra
aj samotné dielo sú vlastne súbory poviedok, ktoré nám ponúkajú pohľady na
život rozdielnych postáv. Na jeden strane je tu kontroverzný farár Potocký, u
ktorého slúžia manželia Metesovci. Hlavná problematika diela sa týka aj ich
dcéry Kristky, ktorú nútia do sobáša s Paľom (farárovým synovcom). Kristka je
ale zaľúbená do Adama Zárubu. Adamov otec má spory s Tropekom, Zuzkiným otcom.
Adam a Zuzka sa po Kristkiných zásnubách stanú milencami ale Adam sa nakoniec o
Zuzku a jej nenarodené dieťa odmietne postarať. Tých sa vraciame späť k
farárovi, ktorý nebude chcieť dať Zuzke posledné pomazanie potom, čo sa pokúsi
potratiť a následkom toho umiera. V neposlednom rade je tu ešte Štefan, sirota,
ktorý sa po smrti matky potuluje po dedine sám. Ako môžeme vidieť v tomto
krátkom zhrnutí, osudy postáv sú navzájom prepojené.
Podľa
môjho názoru, bolo dielo spracované perfektne. Síce som nečítala originál od
spisovateľa, ale dovolím si tvrdiť, že herecké výkony boli bezchybné. Každý z
hercov zo seba dostal maximum, aby nám, divákom priniesli pôžitok zo slovenskej
literatúry. Čo sa týka scény, nemám čo dodať. Fotografie a hudba v pozadí, navnadili
atmosféru, akoby sa divadlo naozaj odohrávalo na dedine. A myslím, že pridanie
folklórnej hudby a tanca, bolo skutočne kreatívne oživením, vzhľadom na to, že
dielo má tragický nádych.
Som
si istá, že spracovanie zanechalo dojem v každom divákovi, ktorý mal tú česť
sedieť v hľadisku. Ukázalo nám problematiky vtedajšej spoločnosti, ale tie isté
problémy trápia aj súčasnosť. Predpojatosť, chamtivosť a peniaze- s tým
všetkých sa stretávame, ako aj my študenti, tak aj staršia generácia. Tým chcem
povedať, že aj keď je dej zasadený do minulosti, je v ňom určitý vplyv na
prítomnosť.
Ale
musím podotknúť, že záporným faktom pre mňa, bol záver diela. Skončilo to moc
rýchlo, akoby mávnutím čarovného prútika sa všetko vyriešilo. Trochu ma
sklamalo aj to, že ďalšie osudy postáv zostali skryté. Po vystúpení som si
kládla otázky typu “Čo sa ďalej stane s Adamom?”, “Naozaj sa Paľo zmenil a budú
s Kristkou šťastný?” alebo “Poučil sa farár zo svojich chýb?”. Koniec bol
príliš tajomný a zamotaný, ale mohla som to očakávať. Celé dielo malo tajomný
nádych a to bolo na tom všetko to prekrásne. Ako aj iní slovenskí autori, tak
isto aj Milo Urban zakončil svoje dielo nečakaným koncom. A hercom sa to
podarilo zachytiť.
Zachytili
tú krásu slovenskej literatúry.
Monika
Zelinová